Dnes je snazší představit si konec světa než konec kapitalismu. Tuto větu je třeba chápat v jejím doslovném významu. Po roce 1989 se kapitalismus prohlásil za jediný realistický politicko-eko nomický systém.
kapitola 7: komunita – miesto uzdravovania a rastu (s. 37 – 43)
Keď ľudia, ktorí poznali osamelosť veľkého mesta alebo svet násilia a odmietania, vstúpia do komunity, nachádzajú oživujúce teplo a lásku. Začínajú si skladať masky a rúcať bariéry a stávajú sa zraniteľnými. Prežívajú obdobie jednoty a hlbokej radosti.
Koho by před čtvrtstoletím napadlo, že všechny skvělé technologie vynalezené k úspoře času povedou posléze k naléhavému pocitu, že času máme stále méně?
Tímto novodobým problémem se ve své publikaci zabývá a řešení hledá norský sociolog a antropolog T. H.
Človek je biologicky predurčený k tomu, aby s ostatnými ľuďmi svet vytváral a žil v ňom. Tento svet sa pre neho stáva dominantnou a definitívnou realitou. Jeho obmedzenia sú dané prírodou ale akonáhle je tento svet vytvorený, spätne na prírodu pôsobí. V dialektike medzi prírodou a sociálne vytvoreným svetom je pretváraný aj samotný ľudský organizmus.
Už dlho si uvedomujem paradox, že som jako psychoterapeut schopný pomôcť mnohým jedincom a spoločnosť pritom (zároveň) produkuje neurotikov v masovom meradle …
…
Predovšetkým som vyhlásil vojnu hlboko zakorenenému presvedčeniu, že realita, tak ako ju prežívame existuje objektívne a nezávisle na človeku.