knihy.vsieti.sk

kapitola 7: komunita – miesto uzdravovania a rastu (s. 37 – 43)

Keď ľudia, ktorí poznali osamelosť veľkého mesta alebo svet násilia a odmietania, vstúpia do komunity, nachádzajú oživujúce teplo a lásku. Začínajú si skladať masky a rúcať bariéry a stávajú sa zraniteľnými. Prežívajú obdobie jednoty a hlbokej radosti. No keď zhodia masky a stanú sa zraniteľnými, zároveň zisťujú, že komunita je strašné miesto, pretože sa v nej vytvárajú vzťahy, pretože odhaľuje našu zranenú citovosť a ukazuje, aké ťažké môže byť spolužitie s druhými, najmä s niektorými ľuďmi.

Omnoho ľahšie sa žije s knihami a predmetmi, s televíziou, so psami alebo s mačkami! Omnoho ľahšie sa nám žije samým, radšej robíme niečo pre druhých len vtedy, keď sa nám chce! Keď žijeme každý deň s tými istými ľuďmi, všetky ich vzbury, nenávisť, závisť, strach z druhých a potreba vládnuť, utiecť alebo sa skryť akoby v nás obnovovali rany z útleho detstva a spomienky na chvíle, keď sme mali pocit, že nie sme milovaní, že sme opustení alebo rozmaznávaní. Všetky tieto biedy akoby vystupovali z hrobu, kde boli ukryté, na povrch nášho vedomia. Cítime úzkosť v blízkosti určitých ľudí, ktorí sa na nás zavesia a žiadajú priveľa alebo nám pripomínajú rodičov, ktorí boli priveľmi prísni alebo nikdy nemali čas vypočuť nás. Komunita je miesto, kde sa odhaľujú slabosti, strach a sebectvo jednotlivca. Odhaľuje sa jeho úbohosť a nedostatky, neschopnosť rozumieť si s niektorými ľuďmi, zablokovanosť, narušená citovosť alebo sexualita, túžby, ktoré sa zdajú byť nenásytné, frustrácie, závisť, nenávisť a chuť ničiť. Kým sme žili sami, mohli sme si myslieť, že všetkých milujeme. Teraz, keď sme s ostatnými neustále, uvedomujeme si, akí sme neschopní milovať, ako druhých odmietame, akí sme uzavretí sami do seba. A ak sme neschopní milovať, čo v nás zostáva dobré? Už je len beznádej, úzkosť a potreba ničiť. Láska sa potom javí ako ilúzia. Sme odsúdení na vnútornú osamelosť a na smrť.

Jean vanier: Komunita – miesto uzdravovania a rastu